V stredu mi zvoní telefón a keď vidím že volá Kovo, viem k čomu sa schyľuje. A je to potvrdené. Ide sa na hory. Ako to už býva zvykom pri našich akciách spánok netrvá dlho. Ráno o štvrtej mi zvoní budík. Vystrelím z postele, sadám do auta a o piatej už sa valíme po diaľnici smer Talianko. Tento krát sme len traja. Ja - Čikes, Maroš - Kovo a Vlado - Bratislavský Tuleň z Chopku. Bartko nám tento raz absentuje, rozváža si ACAI a zarába si looove. No nech to je jeho škoda. Po štyroch hodinách sme na mieste Sella Nevea
Šlapať po zjazdovke nás nebaví, tak sa vyvezieme na hornú stanicu a hor sa do sedla preč zo strediska na krásne biele pláne.
Bolo nám teplo jak hovado, tak sme zhodili tričká. Veď nech už nás chytí aj inde ako na ksichtoch zasa.
Domáci sa nám čudovali že v takom mäkkom snehu niekam ideme šliapať, ale to nevedeli čo sme zač. Nás nejaký penový sneh nezastaví. My sme to brali ako vyššiu obtiažnosť pri tréningu :) 
Tu sme sa dostali nad stredisko a pozorovali sme tie najbrutálnejšie lavíny, ktoré popadali pár dní pred tým, než sme došli my.
Pôvodne sme už chceli ísť naspäť a dať si fajnú jazdičku, ale keď sme zbadali, čo sa nám odkrylo za chrbtom, tak sme to rýchlo prehodnotili
Rozhodli sme sa to prešliapať a odpaniť. Veď kto by odolal?
Po makačke prišla zaslúžená jazda.
Pózovačka v kotli jednej z megalavín.
Po opätovnom výstupe do sedla sme dali zaslúžený Budvar ako vždy. Asi si už zapýtame nejake peniaze za reklamu :)
A nasledovala jazda ku autu.
Normálny ľudia by sadli do auta a išli by domov, ale my nie my sme prepnutí dementi a preto sme sa rozhodli niečím vybočiť zo stereotypu. Tak sme sa na nápad ktorý skrsol v koho iného ako v Kovovej hlave šmarili do potoka ktorý tiekol priamo z hôr a topiaceho sa snehu. Konkrétne zábery sú vo videu.
Video:
http://www.youtube.com/watch?v=3YiVflUbqas
