V piatok som prvý raz tento rok kosil trávnik. Prvé púpavy a posledné zbytky snehu na Sinej sa ma snažili presvedčiť, že lyže treba už odložiť do pivnice a počkať do ďalšej zimy. Ale nedalo mi a tak som v sobotu večer pozrel aktuálny stav počasia na Chopku. Na sobotu písali 8mm zrážok a -2 stupňe, čo by znamenalo aj nejaké sneženie. Aktuálne teploty 5 stupňov na Koňskom grúni zase ukazovali niečo iné. Netreba však vždy veriť teplomerom krepinetu a tak som sa rozhodol, že to v nedelu ráno preverím osobne. Večer som si nachystal nádobíčko, a prvý raz pribalil aj čerstvo kúpenú digitálnu zrkadlovku. Síce zánovnú ale tak s niečím treba začať.
Ráno ma za oknom privítala poriadna hmla, ale keďže predpovede hovorili niečo o slnečnom dni, presvedčil som svoje pesimistické ja, že hore bude pekne. A keď bude statočné a vyšlape dostatočne vysoko uvidí aj slnko a liptovské more. Takže som naložil lyže a psa, ktorý bol nervózny už od večerného balenia a vyrazil som smer DD. Popri jaskyniach sa už hmla začala rozpadávať a na Lúčkach už čakal výhľad na slnkom zaliaty Chopok. Pekný deň pred nami, aj keď pohľadu na more som sa už vzdal.
Tradične som porušil zákaz viazdu na Koliesko, ale tak kto by ma kontroloval po sezóne o šiestej ráno ;-). Nasadil som lyže a vyskúšal priľnavosť pásov na manchasterovej ale poriadne zamrznutej zjazdovke. Priehyba alebo Spravodlivá? Rozhodol som sa, že skúsim čo ostalo z prírodného snehu a pustil sa smer Spravodlivá. Ústie spravodlivej už ale o snehu iba snívalo a na svet sa drali čučoriedky. Takže ostalo dúfať, že po krajoch Pretekárskej ostal nejaký sneh a bude sa dať niekadiaľ vyšlapať. Naštastie sa dalo. Pri Lukovej sa moje šlapacie nadšenie snažila nabúrať ranná revízna jazda lanovky, ale nepodarilo sa. O to viac ma poťešilo, že firn od Lukovej vystriedala vrstva čerstvého snehu.
Čo ma zaskočilo bola nezvyklá panoráma nad Lukovou. Najprv som si myslel, že spadla zhora riadna lavína. Ale prvú subjektívnu myšlienku nahradilo logické myslenie. Bolo mi divné odkial by sa na tom mieste vzali také veľké kopy snehu. (Chcel som si to odfotiť, a ospravedlnujem sa čitateľom, že to neuvidia. Ale išiel som stále bližšie pozrieť sa na to čudo, až som bol tak blízko, že by z tej fotky prvotný dojem unikol, tak som to nechal tak). Áno TMR už začalo s druhou fázou výstavby funitelu a k nemu pridruženej dialnice na chopok. Kto si nevie predstaviť ako tá opacha bude o rok vyzerať, nech si pozrie pätku stožiara na fotke a porovná s veľkosťou "starej" dvojsedačky.
Ale všetko zlé je na niečo dobré a tak som sa hore vydal západnejšou cestou ako obyčajne. A urobil som dobre. Praskajúci čerstvý sniežik medzi kosodrevinou. Hríbiky... (pre tých čo neuvidia na prvý šup, vľavo na kameni ;-).
A nakoniec som sa dočkal aj toho mora. Tak vám treba, Tí čo trčia v Mikuláši doma a myslia si aké je vonku škaredé počasie.
Zapadnejšia cesta odhalila nádherný pohľad na začiatok meteorologického žlabu. Planina bez jedinej stopy priam volala aby ju tam niekto vytvoril.
Lavíny z derešských žlabov vyzerali byť staršieho dáta, takže stupeň 1 pre dopoludnie by mal byť v pohode.
Škodoradosť z rannej inverzie sa však začala vytrácať, keď nad chopkom začínalo byť čoraz viac mrakov. Balú pravidelne kontroloval situáciu
Slnko sa snažilo, ale mraky boli silnejšie a na vrchole čakala viditeľnosť tak na 20 metrov a difúzne svetlo, ktoré klamalo zmysly tak, že som nevedel či idem alebo stojím, alebo aký je náklon svahu.
Takže som si odskočil na raňajky na Kamienku dúfajúc, že si to hmla za chvílu rozmyslí. Na Kamienke okrem 4 maďarských skialpinistov nebol nik. Po obligátnom bylinkovom čajíku so sivou myškou som sa od chatára dozvedel, že včera napadlo tak 15 čísel. Takže som začal prosiť Perinbabku, nech tú hmlu aspoň na chvíľu rozpustí.
Vyšlápol som si to späť za meteorologickú stanicu a čakal. Vietor fúkal a vytváral okná s viditeľnosťou tak na 100m, ktoré ale trvali tak 10 sekúnd. Odhalovali výhlad na žlab, kde som zbadal jednu stopu. Čakal som asi 15min ale vyzeralo to dosť beznádejne na nejakú plynulejšiu jazdu. Zopár pokusov o traverzovanie by snáď išlo lepšie so zatvorenými očami. Keď sa mi ale v sluchátkach ozval Tempest od Pendulum, a hlave sa vynorili zábery z All I Can, tak pri nástupe rýchlejšej časti mi to už nedalo a pustil som sa do oblúčikov. Síce pomalých, ale predsa.
Popri mne sa sypali odtrhnuté doštičky z nového snehového nánosu a s typickým zvukom ma predbihali a hrnuli sa do hrdla žlabu. Najužšiu časť predo mnou niekto pekne zrolboval, a ostal tam len zamrznutý firn, takže som si to nedovolil pustiť rýchlejšie a tiež som si to pomaličky zošúchal. Za ústím hrdla som si to kúštik odtraverzoval a čakala nalepšia časť. Klesol som pod úroveň mrakov, a zrazu bolo vidno bolo až po Maru. Čakala čistá pláň s jednou stopou, ku ktorej som sa chystal pridať ďalšiu.
Trvalo to síce len pár sekúnd, ale dobrých vecí nebýva veľa.
.jpg)
