Nastal čas Vianočných sviatkov všetko je pripravené na najkrajší deň v roku a kedže ostáva pár hodín do rozbaľovania darčekov rozhodli sme sa čas stráviť v prírode na horách, kde je všetko zabalené do bielej periny.
Hneď ráno naskákala parta vyhecovaných freeriderov do auta a vyrazili sme smer Lipt. Lúžna. Mali sme premyslené dve variaty pokoriť Salatín alebo Prašivú. Počas jazdy sa naše pohľady upierali na všetky svetové strany a čekovali aktuálny stav snehovej pokrývky a poveternostných podmienok. Už v Osade sme vedeli, že čím vyššie tým lepšie...... Takže sme minuly odbočku na Salatin a prášili rovno hore na konečnú.....zastávku. Pri vybaľovaní výstroje domorodci podtužený ohnivou vodou nechápavo krútili hlavami a šomrali popod nos divné šifry, ktorým nikto z nás nerozumel.
Konečne o 9:00 začiname šľapať, ide nám to parádne, plný sily a očakávania zdolávame prvý úsek v slušnom čase, malá pauza..... tekutiny, medovník, hlavne bundy pripnúť na batoh a poďme daľej. V druhom úseku sa nám sporadicky objavuje v popredí kotol a za ním masiv Prašivej zabalený v hustej hmle.
Pomaly naberáme výšku je to super, poznať aj na výške snehovej pokrývky cca 50 cm a stále padá vločka za vločkou čo je nesmierne motivujúce a rozhodujúce v dobíjaní cieľa. Ešte pár minút a sme na konci druhého úseku.......
Je pravé poludnie, čas na Vysokohorský piknik......šatka na snehu vybaľujeme všeliaké maškrty, termosky zapichnuté okolo ako skalný mužíci, každý si sŕka čaj a hodnoti, kto má lepšiu zmes byliniek.....:). Po polhoine plnej sladkého opojenia prichádza relita, na ktorú sme čakali. Posledný úsek, horsa do boja s tým, že sme pojedli čo batoh dal. Prešli sme 300 metrov po potoku, ktorý nás sprevádzal dlhú dobu, už ani stopa všade bielo a ticho, kde tu sa objavi strom obalený zimnou vatou. To je signál, že sme sa dostali nad pásmo lesa a pred nami je už len nekonečná pláň.
Ostáva nám pokoriť 400 vyškových metrov. Je to reálne, "ideme do toho“ padlo rozhodnutie. Dávame do výšľapu množstvo energie, kedže čas postúpil a snehové podmienky sa veľmi zmenili. Vrchná vrstva vlhký prach, pod tým 40cm suchý prach a asi 3 cm škrupina, ktorá je málo premrznutá čiže sa to celé prepadáva až na zem čo je nesmierne naročné. Krok za krokom sa prepadávame po kolená a občas aj po pás. Nastávajú problémy z rovnováhou a sily rapídne ubúdajú.
Za hodinu dať 70 výškačov je dosť málo tak sme sa rohodli, že Janči s Gabčou si ešte kus šľapnú na pásoch a v tejto chvíli boli PÁNMI SITUÁCIE, no a my sa budeme motať v ich stope voľným štýlom po pupík v snehu s tepom 100 úderov za minútu.
Sú 3 hodiny čas návratu, sme asi 200 metrov nad lesom čo je pre mňa najviac v danej situáci. Volám Jančimu a Gabči „budem na doline v stromoch zašitý s foťákom v ruke. Počkáme kým sa vynoríš z toho mlieka, ktoré je riadne husté a lepšie určite nebude, keďže je bezvetrie“. On na to „OK dám dole pásy a cca o 15 minút JAZDAAA...“
Púštam sa do údolia opatrne nový rocker pracuje fantasticky. Bullo lajna vedľa. Super. Sme na doline, vytiahnuť foták, počkať na Jančiho o pár minút pojazd. CHLAPEC nešetrí zbrusu nové Twintipy, dáva im nažrať POWDERU nech ten rocker pamätá na prvý sneh a prvú jazdu...:)
O pár minút všetci spolu riadne vysmiaty klesáme tichým údolím k autu. Zapálime sviečky s veľkým hladom, túžbou po daľšom dobrodružstve, ktoré nás čaká hneď na druhý deň, keďže SHMÚ prináša neustále pozitívne správy o vývoji počasia na horách.
Na tvárach je čarovný úsmev plný očakávania, čo kto nájde večer pod jedličkou.
Zväčšiť mapu
